Pojmúc predchádzajúci výlet ako prieskumnú misiu ideme smelo a na istotu vodným taxíkom na Railey beach.
Zbalené ruksaky nechávame v hoteli a vyhľadáme búdku taxíkov. V sieti pred ňou leží potenciálny taxikár, ktorý ale nemá náladu baviť sa s ľuďmi, a tak nás namiesto možného zárobku posiela o búdku ďalej. Totiž, lodné taxíky tu fungujú tak, že čakajú, kým sa nazbiera 8 ľudí a vtedy vyrážajú. Pri prvej búde nebol nik, pri druhej už 20 min čakali 2 Číňanky, tak sa pridáme. O 10 min dorazí 3kusá rodinka, a to je dosť blízko cieľovému počtu, takže sa plavíme.
Railey beach je 15 minút relaxačnej plavby vzdialená a keďže sa sem nedá dostať inak ako loďou, je na nej menej bordelu a viac jednodňových turistov. Na pláži sa ale moc neohrejeme a ideme preskúmavať okolie. Táto časť je známa vápencovými jaskyňami, tak zamierime hneď do prvej, diamantovej. V tej sa vraj krásne odrážajú kamene od hladiny jazierok. Jediný problém je, že kvôli suchu tu žiadne jazierka nie sú a tak nám našich 20e za vstupenky kúpilo len nahrávky netopierieho štebotu. Isto si v netopierčine hovorili, akí sú tí turisti blbí.
Ďalej sa presúvame k princezninej jaskyni. Tu našťastie absencia jazierok nevadí, nedostatok jazier je plne vykompenzovaný prebytkom kôp drevených penisov a umelecký dojem je kompletný. Zase raz sa teším, že som si dopredu nič nezisťoval a mám to aj s prekvapením. Na skale vedľa sa vo všadeprítomnom teple štverajú viac či menej schopní lezci na lanách.
S penismi asi nesúvisia.
Po návrate na hotel berieme bagáž a ideme tuktukom do prístavu, skade nás trajekt za necelé 2h dopraví na Koh Phi Phi. Tento ostrov sme navštívili už pred 10 rokmi. Vtedy sme sa cítili, že sem veľmi dobre zapadáme. Odvtedy sa ale priemerný vek turistického substrátu nezmenil, len ten náš stúpol. Taktiež tu odvšadiaľ sa ozývajúce tóny Hotel California nahradili strašné prerábky hitov 90 rokov a namiesto hipíkov preskakujúcich horiace kruhy na pláži za mesačného svitu tu teraz horiacimi tyčami a poikami točili naspeedovaní búchači za burácania dramáču. Susediace bary mali rôzne a navzájom sa prehlušujúce playlisty. Mia bola smutná, lebo si Phi Phi pamätala ako idylické a duševne transformačné miesto. Ezoterika! Spiritualita! Ja som z takejto naivity už vyrástol, ale nanešťastie mi ešte stále uši slúžia a skoro prestali. Navyše, za tých 10 rokov boli pôvodné chatrné chatrče, ako si ich pamätáme, nahradené dvojpodlažnými murovanými stavbami, nakoľko miestni zistili, že v prípade tsunami je dobré vedieť vyliezť dakam, kde vás nezoberie voda. Táto nedávna tragédia je tu v živej pamäti a ľudia o nej nehovoria radi.
Ďalší deň sme si naplánovali 4 ponory. Tak sme to mali na lodi, a keďže po poslednom treba mať 24h pauzu pred lietaním, nezostáva nám kedy inokedy. Holandská vodkyňa Ings je omnoho milšia ako jej súkmeňovkyňa z Manta Queen, nájde nám macatého žltého morského koníka a búrku (jedno z nich sa hľadá ľahšie), v ktorej je potápanie zábava, lebo je to pocitovo ako nočný ponor, len blesky vidieť pod vodou. Okrem toho máme celý deň počas ponorov dáke prieplavy, kedy sa treba prepchávať rôznymi tunelmi a snažiť sa nezaseknúť bombou o šutre a koraly. Aj keď nevidíme veľké vzácne zvery, ako sú veľrybie a leopardie žraloky, je to fajn deň potápania.
Uteč davom ľudí – a buď členom iného davu, tentokrát davu nevyspatých nevrlých ľudí. Mia skočila na lep predajcom výletov. Alebo mi chcela len dokázať, že sa tie skupinové výlety fakt nezlepšili, odkedy sme na dákom naposledy boli. Ráno vstaneme 530, nech sme o 6 už pred Burger Kingom na mieste stretnutia. Mysleli ste si, že nevinný krásny ostrov s málo civilizácie a veľa prírody? 💩💩🪙🐠
Naša skupina číta asi 30 ľudí, ktorých rozhodia na 2 lode. Takých lodí je snáď 15, takže tvoríme dosť rozsiahlu flotilu. Loď je plná Indov, pre ktorých je najväčším potešením fotiť sa na čele lode po celú dĺžku plavby. Keď príde na šnorchlovanie s výhľadom na Maya beach, všetci navlečú záchranné vesty, ale aj tak sa ich do vody odváži len polovica.
Maya beach ako taká je sklamanie. Bývaval tu nátresk, ale potom sa autority rozhodli chrániť koraly a zakázali kúpanie, a tak sa človek môže akurát tak prechádzať po “piesku” a pozorovať baby žraloky. Prečo “piesok”? Tento jemnučký materiál totiž nepochádza z rozdrobených minerálov, ale vyprdnú ho stáda parrotfishov (ploskozubec). Spomeňte si na to na najbližšej krásnej pláži v trópoch – stojíte po členky v rybých výkaloch 😅
Naspäť na pevnine vybehneme na vyhliadku, skade si môžeme pozrieť výhľad na ostrov. Všetko by to bolo skvelé, ale prečo to ten blbec odekoroval betónovými sochami stromov, kávových hrnčekov a ovocia? Kým prejdeme všetky 3 vyhliadky, je už aj znova teplo, tak nám nezostáva len prísť naspäť po batožinu, schladiť sa v bazéne, otráviť sa dákym thajským jedlom a odviezť sa rýchloloďou do Phuketu. Tam máme čas už len na nákupy zásob manga a návykových ananásových keksíkov, ktoré sme chrúmali týždeň na lodi a rýchly snack na nočných trhoch, ktorý množstvom plastového odpadu zahrdúsi stredne veľkú rodinu korytnačiek a definitívne dorazí naše priotrávené žalúdky.
Skoro ráno zhrabneme raňajkové balíčky z chladničky a vyrazíme na letisko. Nie je nič lepšie ako cestovať domov, v batôžku mať pripravený sendvič s vajcom a zajedať ho Smectou, Enditrilom a čiernym uhlím. Časovanie by mohlo byť lepšie, napríklad počas potápania v teplej vode bez neoprénu by hnedé oblaky asi lákali rybky, ktoré v lietadle, 10 km nad zemou, tiež v oblakoch, neprídu.
Každopádne sa po krátkej a intenzívnej dovolenke tešíme znova od Európy, kde sa môžeme schladiť, ukľudniť a naplánovať ďalšie dobrodružstvá. Tak do skakavenia, kamaráti!
Leave a Reply