6 dní strávených na lodi – s hodinovou pauzou na súši na ostrove s kameňom v tvare slonej hlavy a tomu 19h vo vode vo vzdialenosti čo by potápačom dohodil od lode.
Pri záverečnom debriefingu nás hlavný vocca vyzýva, nech posádke pcháme báhty do tip boxu, čo je vždy najotravnejšia časť celého zájazdu. Celý trip stál 2x750e, a jeho nápomocné odporúčanie je, že by sme mali dať ďalších 2x2x6x500 THB ako prejav vďaky. To by bolo ďalších 300e! Takto. Patria k tým lacnejším firmám, ktoré tieto zájazdy robia. A snažili sa celý čas. Ale bolo by najlepšie, keby im platili normálne a neotravovali nás so sprepitným. A nech nastavia kľudne cenu na 900e 🤷🏼♂️ inak dopadnú ako Amerika, a to isto nechcú.
V prístave sa prederieme oblakom rybieho smradu a ideme naspäť k budove dive centra. V autíčku s nami sedí ešte učiteľka Kim, ktorá sa ide chystať na hotel na pohovor, a hlavná pani voccová z druhej lode, o ktorej za tých 15 minút cesty zistíme, že sme mali veľké šťastie, že sme neboli na jej lodi, lebo toto počúvať celé dni by sme nevydržali. Jej slovami má rada drsný humor a 5 rokov skúseností s vedením zájazdov, našimi slovami neznesiteľná holandská dedinská trúba, akú vykopali dakde v holandskej obdobe Gelnice a teraz sa rozdrapuje po celom Andamanskom mori.
Akurát stihneme check-in v hoteli a utekáme na pláž, nech máme aspoň dáky pekný západ slnka, keď posledných pár časov západu bolo schované v mrakoch. Z pláže rovno do víru dedinského života, čo je v tejto lokalite hlavná ulica husto posiata reštauráciami, barmi, krajčírstvami, tatérskymi salónmi a obchodmi s trávou. Vyberáme rodinnú reštauráciu Nam. Neskôr sa dozvedám, že to znamená mlieko – keby viem, tak to neriskum. Každopádne, konečne si môžeme dať rybu. Pamätáte na tú pasáž o kamarátoch? Ha!
Ďalšie ráno nás dohodnutá dodávka zoberie do národného parku Khao Sok. Po ceste naberieme nášho suchozemského voccu, Ann, ktorý nám celú cestu k prístavu nepovie ani slovo. Toto je predzvesťou toho, koľko informácií o parku, zvieratách a rastlinách sa od neho dozvieme. Keď Mia komunikovala ohľadom tohto tripu s administrátorom parku, alibisticky jej tvrdili, že sa nedá vybrať konkrétny vocca, a že holt niektorí vedia lepšie po anglicky, iní nie. Ten náš vie tak priemerne dobre, ale hlavne nechce hovoriť. Keď si introvert, nechoď voccovať?
V prístave panuje čulý ruch. Turisti viac či menej zmätene pobiehajú a snažia sa nájsť svojho voccu, ak ho ešte nemajú so sebou. Väčšie lode s dennovýletníkmi vypadaju ako plodná tekvica plná oranžových semiačok, my máme loď len pre nás 3, takže sa cítime veľkopansky. Cesta k plávajúcim bungalovom, kde budeme spať 2 noci, trvá asi 90 minút. Teda, v tom teple, ktoré tu je, sa čas odhaduje veľmi ťažko. Kým na lodi fúka a nevystrkujeme hnáty slnku napospas, ešte sa to ako tak dá. Keď zastaneme a musíme po slnku v bezvetrí prejsť 100m do domčeka, začína nám byť v aktuálnych 40 stupňoch celkom teplúčko, a v domčeku so železnou strechou a bez elektriny (tá ide len 17-7) je na omdletie. Náš plán schladiť sa v jazere vypadá na prvý pohľad rozumne, ale voda má odhadom 34 stupňov a moc nepomáha. Začína nám chýbať veľká loď a potápanie.
Výhodou je, ze všetky komáre vzplanuli jasným plameňom a aj keď náš domček pláva na hladine jazera kúsok od brehu, žiadne nás neštípu.
Ann nás o 16 nalodí na našu dlhochvostú loď a ideme na výlet. Výlet je fajn, ideme asi hodinku džungľou hore vodopádom, z čoho sme patrične mokrí. Vnímavý čitateľ si vraví – to tam majú toľko vody vo vodopádoch takto, na konci obdobia sucha, tesne pred začiatkom obdobia dažďov? Inu, vo vodopáde neni ani kvapa, to len my sa potíme jak kone.
Výlet zvládneme úspešne a za odmenu je Ann ochotný nás zobrať na ďalší deň na dlhší výlet. Cestou na hotel nájdeme strom plný opíc.
Ďalšie ráno ešte pred raňajkami ideme na plavbu v rannej hmle, stretko 630. An sa do 647 neukázal, čo o tejto hodine dosť naštve, tak zoženiem dakoho z recepcie, nech ho zobudí. Dobrý dojem z voccovania pokračuje. Ranná hmla znela omnoho romantickejšie, ako naozaj je. Možno to je tým, že celú jeseň máme doma nonstop hmlu, takže ma to nijak neohuruje. Nájdeme len iný strom s opicami, ostatné sľubované zvieratá sa schovávajú.
Návrat do domčeka. Posilnení ryžou, vajcom a polovicou kofeínovej tabletky nasadáme znova do lode, tentokrát na sľubovaný výlet. Každý si berieme 2L vody, čo sa ukáže na 2.2km okruh tak akurát. Vypotil som aspoň 3L. Vyhliadka pekná, kvôli mrakom nevidieť vrcholky okolitých kopcov, ale všetci sa tešíme, že sme sa nedorazili na poslednom pol kilometri, kedy sme hopkali po zerodovaných vápencových šutroch. Miin fyzioterapeut by takéto cvičenie na posilnenie zraneného kolena isto zaplaudoval.
Veci ktoré sa dozvieme od vodcu počas našej 2.5h trvajúcej cesty:
– táto stopa je od bizóna
– táto stopa je od slona
– toto je od medveďa
– toto je bambus
– toto sa šmýka
– toto ja viem takto preskákať, ale ty choď tam
– nechytaj túto lianu, má tŕne
– nechytaj túto lianu, pŕhli
– ak si chceš oddýchnuť, sadni si na túto lianu
– tu si nechaj palicu, potrebuješ ruky na lezenie
– tieto muchy vedia piť slonovi krv cez jeho tlstú kožu
– toto sú magické houbičky (pozn.: neboli)
– sme 350 metrov nad morom
Po priamych otázkach dodal ešte tieto odpovede:
Q: Čo to nesieš v ruke už pol hodiny?
A; Je to dáke ovocie, tu máš, pozri si.
Q: Aké tu máte medvede?
A: Čierne.
Q: Aké sú veľké?
A: Asi ako Zbynek.
Q: Čo za ovocie si to zdvihol, ošúpal a odhodil? Bolo to lichi?
A: Haha, nebolo to lichi.
Plní informácií a prázdni vody sa vraciame na domček. Zjeme obed a každý liter vody k tomu a pripravíme fotky na blog. O 16 ideme na plavbu loďou k ostrovu, kde možno uvidíme slony, na čo sa veľmi teším. Nevideli sme.
Našli sme dáke orientálne rohozobce (to je môj tip/priamy preklad z EN do SK. Bratia ho volajú Zoborožec bělolící
https://www.google.com/search?q=oriental+hornbill
A malého vtáka s červeným bruchom, ktorého vocca nevie pomenovať a robí vtipné zvuky (vták, nie vocca).
Ako neúspešné bolo safari, o to úspešnejšia bola večera. Z každého jedla si vypýtame pridať a všetko im zožerieme. Pripravené fotky a obstojný internet využijem na to, aby som konečne dokončil blogy z potápania.
Ráno máme checkout o 9. Každý domček má svoj vlastný kajak, a k nášmu cez noc za búrky doplával ešte jeden navyše, tak ešte predtým ideme preskúmať mŕtve (slepé?) rameno jazera, okolo chatovej osady, kde spí personál. Vypadá trošku ako Luník, ale na vode. V ramene nenájdeme nič, len dáke gibony, ktoré sa snažím prilákať k vode. Môj prízvuk v gibonštine je ale miestnym chlpatým šracom cudzí, a tak sa rozprávame len na diaľku. Asi sa báli roztržiek zoči voči. Predpokladám, že takto dáko sa cíti Pražák na výlete v Košiciach.
O 90 minút sa ocitáme znova v prístave, kde náš pobyt v národnom parku začínal. Vocca naznačí, že ak by sme chceli dať kapitánovi lode peniaze, samozrejme môžeme. Nechceme. Keď ho neskôr náš transfer vyloží v jeho dedine, sprepitné ani nečaká. Chvíľu nato sa rozídu naše cesty so Zbyňkom, ktorý sa potrebuje vrátiť do Phuketu, zatiaľ čo my zostaneme trochu viac na sever, ale zato o zátoku vpravo.
V Phukete stihne vyzdvihnúť všetky ušité obleky, zafandiť všetkým Muay thai boxerom a pozrieť si všetky show s loptičkami, isto viete aké.
Nie, nie je to thajský Wimbledon 🙈
Leave a Reply