V Osle bolo už veľa oslov, a teraz sem mierime aj my! Oslo, oslov oslov!
Pôvodný plán bol presunúť sa komplikovane na Hardangerviddu s príchodom o 3 v noci. Tam by sme sa nechali týždeň ofukovať orkánom a padali na hubu k perverznej sadistickej radosti skúsenejších snowkiterov. Toto ale nebudeme teraz skúšať, treba dostať Miu pod MRI, a tak je najlepšie zmeniť plány a presmerovať cestu priamo do Osla. Všetky pozmenené/prepadnuté letenky snáď zatiahne poisťovňa, podľa rodinného poistného matematika by mala.
Checkout o 11, autom do Svolværu, zaparkovať na debila na Sixt parkovisku (inak by som musel skibagy vynášať na hlave cez snehový závej) a hodiť kľúče do deravého múru. Trajekt do Bodø začne kľudne, ale po chvíli mi už čítanie nejde a vlny otvoreného mora ma presvedčia radšej spať (ako pokračovať a neskôr použiť núdzové sáčky). V Bodø je hnusne, a tak v daždi prejdeme na zastávku. Všetky kaviarne zavreté, lebo kto by už chcel nedeľu popoludní piť v meste kávu, že áno. Prelet do Osla je v pohode, riešime lavínové ruksaky a distribúciu váhy v batožine len 30 min, a aj tak máme vyše 2h času k dobru.
V Osle sa naše zdanlivé šťastie trochu obráti. Prejdeme celé letisko k skrinkám na úschovu batožiny, lebo sme čo? Fikaní skúsení cestovatelia! Skrinky sú všetky plné, takže z plánu nechať tu skibagy a netrepať sa s nimi cez celé mesto tam a naspäť nie je nič. S dlhými nosmi a dlhými ťažkými ski bagmi sa fikaní cestovatelia vrátia do stredu letiska, skade ich zoberie vlak na Oslo S hlavnú stanicu. Tam prestúpime na L2 vrbák do Langhus, lebo sme si dohodli spanie u kamaráta a boli leniví pozrieť adresu na Google mapách.
Vrbáčik prejde asi 2 stanice a zdochne.
Strojvedúci skúša všetky osvedčené triky hodné vlakmajstra, tj. napr. zapnúť a vypnúť vlak. Keď to nefunguje, skúsi aj pokročilé riešenie, zapnúť a vypnúť vlak. A keď ani to – na počudovanie – nezaberie, vytiahne z rukáva eso. Zapne a vypne vlak.
V nočnom chlade sa spolu s ostatnými cestujúcimi tlačíme na peróne a čakáme na ďalší spoj, ktorý nás príde z prekérnej situácie vyslobodiť. V našom prípade teda len premiestniť do inej prekérnej situácie, a tou je presun k domčeku s posteľami. Dedina Langhus je celá jedna veľká novostavba, a to až tak moc, že ešte nie sú ani cesty všade dorobené. Ak niečo neznášam podobne ako súkromný nočný koncert perkusnej kapely pod oknami, tak to bude to, keď som chtiac-nechtiac tou perkusnou kapelou ja sám.
Mišo je hudobník, on má pochopenie, a keď sa mu o polnoci dovalíme pred barák, s hlukom, špinaví a hnusní, tak nám nič škaredé nepovie a dokonca nás ani nepošle spať späť skade sme prišli.
Po raňajkách ideme skúmať mesto. Keďže máme len jeden deň, zvládneme len pár vychytených miest, ako je múzeum Fram na múzejnom ostrove (venované polárnym expedíciám rovnako ako to v Tromse, ale väčšie a premakanejšie a je to vlastne budova postavená okolo pôvodnej lode), knižnica, opera, zámok kráľa a pizzéria. Pizzu oceňujem, dokonca si neobjednám ani nič šokantne nórske, pretože za posledné 3 týždne sme tu požrali celé stáda sobov, húfy makriel, tresiek a lososov (aj keď Mia tvrdí, že furt ne dosť a tlačí naďalej tresky 🙈) a štósy vaflí s hnedým karamelovým syrom a džemom.
Okrem toho narýchlo prebehneme aj novú promenádu lemujúcu prístav (tu kotvia tie plávajúce sauny, ktoré zachraňovali posádku onej Tesly pár mesiacov dozadu potom, čo sa Tesla vydala vyskúšať kariéru ponorky) a staré centrum mesta, obe s úplne odlišnou, ale stále pôsobivou architektúrou. Celé mesto by sa dalo charakterizovať ako slušné pekné švajčiarske mesto z nemeckej časti presunuté viac na sever a k moru.
Ďalšie ráno nám Mišova žena Peťa spraví na raňajky vafle, z čoho máme radosť a nostalgiu. Vafle si so sebou nemôžeme zobrať, takže to vidím tak, že si budeme musieť zadovážiť domov vaflovač. Po ceste na letisko sa aspoň zásobíme množstvom Kvikk tyčiniek (lokálny KitKat, ktorý má na obale napísané zásady správneho správania sa na zimných túrach), sobích a losích údenín a sušených tresiek. Aquavit tentokrát neberieme, lebo aj keby ho hneď chceme piť, posledná fľaška, čo sa nám v minibare objavila, vydržala asi 5 rokov, kým som zbytku obsahu udelil ranu z milosti a vylial ho do drezu.
V Zurichu je hneď po pristátí hnusne a prší, v MHDčke na nás pozerajú rôzne príšerky a celkovo máme pocit, že svet okolo nás návratom do Švajčiarska zoškaredel. To sa nám po návrate stáva málokedy! Keby sa druhýkrát rozhodujem, kam emigrovať, Nórsko by tiež nebola zlá voľba.
Leave a Reply