Posledný deň na Lofotoch sme sa vybrali ven, na horu Hoven.
Nie kopec hovien. S veľkým. Len pre istotu.
Výber bol jednoduchý – Mia mi ukázala svoju Google mapu s 10 zelenými vlajočkami “sem stem ísť” a ja som vybral tú najbližšiu, kam som si trúfal odšoférovať. Všetky ostatné zostávajú zatiaľ argumentami pre návrat na Lofoty v budúcnosti.
Prišli sme na parkovisko pred kaviareň Låven (v preklade stodola) v dedine Hov, učupenej pod Hoven. Majú tam aj kone a pláž, my si ale najprv dávame kávu a bábovku a pýtame sa gréckej čašníčky, že ako je to s tým kopcom, či to vôbec stojí za to, či je to náročná túra, atď. Vraj je to pohoda a ona by to vyskákala aj na jednej nohe, takže Mia s palicami, reťazami na topánky a 1 a pol funkčnej nohy to dá vraj tiež.
Pláž na nás pôsobí ako Seychely, len o 40 stupňov chladnejšia. Kone na nás nepôsobia nijako, aj keď na nás ceria zuby a pipíky.
Driapanie sa hore na Hoven je nakoniec s reťazami naozaj brnkačka, krúžia okolo nás 3 orly (kým nie supy, furt dobre). Hore je mega dobrý 330° výhľad, ktorým sa kocháme fotíme a ochkáme. Keďže kopec stojí osamelo na konci jedného ostrova, človek má dosť priestoru a odstupu od ostatných kopcov a nie je stiesnený ako niekde v Alpách či Tatrách, kde sú jednotlivé kopce natlačené na seba jak Taliani v linkovom autobuse do outletu Hugo Boss. Výhľady topka, neľutujeme ani to, že nás kopec chcel zo 3x odrbkať a už-už to vypadalo, že sme na vrchu a potom ništ.
Za čas nie o moc dlhší ako vravia Mapy.cz zbehneme naspäť k autu a ideme do ski lodge. Už dávno sme nemali takto pravidelné večere ako tu, kde je hrozba, že ak prídeme neskoro, ostatní ľudia nám vyžerú to najlepšie z bufetu a nám síce ostane miesto rezervované na dezert, ale aj oči pre plač a vylízaný plech tiramisu😅
Nieže by sme všetky tie dezerty potrebovali, aj tak žerieme za 5 člennú rodinu, ale ako všetci vieme, jedlo a pitie zadarmo je achillova päta obvodu pása každého Východoeurópana.
V lodge je aj akvavitový bar, dokonca prvý na zozname odporúčaných barov v časopise Aquavit, ktorý sa tu všade povaľuje. Aj keď my pijeme stále len aquawithout, ideme sa tam aspoň pokochať fľaštičkami. Majú ich tu snáď 300, ale myslím, že aj keby sa dáme na dáke veľké ochutnávanie, nenájdeme nič, čo by nám veľmi imponovalo. Predsalen, kmínovica alebo kôprovica neznejú moc lákavo. Zároveň treba ale dodať, že v Škandinávii na tom ľudia fičia, pred jedlom, po jedle, k pivu – takže možno je to len “acquired taste” a museli by sme sa k láske k aquavitu prepiť.
Večer – ako na zavolanie – sa prišla rozlúčiť ešte jedna posledná aurorka. Keď už o nich toľko hovorím, tu sú obrázky. Naživo je to magickejšie, keď sa vám celá obloha hýbe a svieti pred očami.
Leave a Reply