Vaši lovci a zberači, bylinkári, požierači machov a lišajníkov a pomyjí, si zaplatili ski lodge so saunou a plnou penziou.
Akokoľvek šokantné to môže na prvý pohľad byť, má to svoje dôvody. Aspoň myslím. Mia robila booking. Pravdou ale zostáva, že tu v tejto civilizáciou zabudnutej divočine toho moc na vyberanie nie je a keď chce mať človek pokoj a pohodu (a nebáť sa, že pôjde spať hladný), zaplatí si niečo takéto. V Ázii by sme asi z tých peňazí za týždeň tu vyžili mesiac či dva, tu máme týždeň dobrého jedla a vlastnú Rorbu pri jazere.
Život v ski lodge je veľmi predvídateľný, človek sa ráno zobudí, napchá sa na bufetových raňajkách tak, ako by už nikdy nemal vidieť jedlo, a ide na skitúru. Poobede zo skitúry príde, napchá sa waflami a ide do sauny. Zo sauny sa chodí namáčať do mora, a keď má dosť, ide sa napchávať na bufetovú večeru. Potom má na výber: 1. opúšťať sa na internete, alebo 2. písať blogy a spracúvať fotky. Možnosť 3, socializovať sa so všetkými ostatnými ľuďmi – prevažne z Vancouveru, Seattlu alebo Londýna – ani neuvádzam. Medzitým treba kontrolovať oblohu, či sa neobjavila polárna žiara a ak áno, tak ju ísť pozorovať. Potom spať medzi polnocou a 2 v noci, ráno rozbitý na raňajky a tak ďalej.
Prvý deň nás berie na skitúru Stian. Ráno si nás podľa ceduľky s menom vyzdvihne, hodím mu kľúče od auta a už nás vezie (v lyžiarkach). Ideme na “miestnu klasiku”, Treskomuža (Torskmannen, jeho preklad je Cod man). Priebeh túry je pre Lofoty bežný, najprv sa z parkoviska vydriapať nad stromy a potom šup hore na kopec vysoký okolo 600m. To je taká priemerná výška všetkého okolo. Na kopci si Stian vykopal snežný profil, čo bol aj celkom infotainment, len teda medzitým prišiel mrak a nebolo nič vidieť.
Ďalší deň ráno príde náš ozajstný guide, Alan. Alan robil 15 rokov doktora v Jackson Hole a keďže mala Mia pri zjazde na predchádzajúcej túre trochu neistotu v kolene, ponúkol sa, že sa jej na to pozrie. Po chvíľke vyšetrovania povie, že na tom neodporúča jazdiť, a odporučil by namiesto toho MRI. Jediný problém je, že na celých ostrovoch je asi tak jedno pracovisko, čo ho má, a keďže bola Veľká noc, majú resty. Takže čakacia doba bude tak 2 týždne, a to tu už dávno nebudeme.
Keď už ho máme zabookovaného, idem s ním na túru aspoň ja, zatiaľ čo smutná Mia obtelefonováva poisťovne. Počasie je omnoho lepšie, tempo omnoho vražednejšie a moje obavy z toho, čo za dedka to bude, zostali nenaplnené. Stian nám totiž vravel, že Alan má skoro 80 (63). Vylezieme dokopy 2 kopčeky, zanadávame si na talianskych turistov a o 15 sme naspäť pri aute. Na staršieho pána, ktorý má mať v máji vymieňané koleno, ideme veľmi svižným tempom.
Ráno, keď sme parkovali, bolo na parkovisku asi 10 Talianov. A Taliani, keď cestujú v skupine, majú konštantné IQ skupiny, povedzme 250. Čo je fajn, keď stretneme taliansky párik, ale mizerné, keď ich je 10, ako som už spomínal vyššie. Títo sa rozhodli pre prechod jedného sedla podobnou trasou ako ja s Alanom s tým, že si nechajú autá na druhom konci, a zoberú shuttle na začiatok. Zatiaľ všetko v poho. Zároveň si ale nenechali všetky autá na konci túry, ale kvôli niečomu potrebovali 2 autá na začiatku túry. Takže Taliani vylezivší zo shuttle nahádzali všetky lyže a ruksaky na parkovisko a “držali miesto” svojim kamošom, ktorí mali prísť niekedy potom. Alan to už nerieši, má s podobnými skupinami skúsenosti, a zaparkuje na príjazdovej ceste. Ja mám kvôli efektivite nalepené pásy hneď, takže vyrážame za 10 minút. Talianske autá sa stále v nedohľadne, a Taliani vypadajú, že budú potrebovať tak aspoň 30 min na to, aby boli ako skupina šlapaniaschopní. Ešte šťastie, že už je dlho svetlo a teda sa ťažko na konci stratia.
Po znovuzvítaní s Miou sa sauníme, večeriame a pozorujeme Auroru. Nedáme si predsa pokaziť dovolenku! 💪
Leave a Reply