Nórsko ako sociálna krajina v oblasti hromadnej dopravy prekvapila. Nemilo.
Toto totiž nie je “iba” obyčajná Ázia, kde proste veci fungujú. Že keď sa batožina nezmestí do kufra, vezme si ju vodič na kolená. Alebo ju držíte z okienka tuktuku. Alebo sa dá na strechu. Ak sa na strechu nedá pripevniť, pripevní sa tam druhý tuktuk a tomu sa už bude dať. Alebo za tuktukom proste traja Thajci pobežia a batohy vám nesú. Alebo niečo. Toto je prosím pekne vyspelá západná demokracia, a tu keď je sviatok, a nemáš auto, môžeš pekne zostať sedieť doma, lebo žiadna MHDčka celý deň nepríde. Dovi dopo.
Aby sme si uľahčili prenos batožiny, kúpili sme druhý skibag na kolieskach. Že budeme každý ťahať jeden a bude to pre oboch jednoduchšie. Lenže keďže Miušku bolí koleno po menšom incidente na svahu a skibag jej doňho pri šmýkaní sa dole kopcom smerom k busu naráža, ťahám nakoniec oba ja. Presun z hotela na zastávku je väčší workout ako skitúra predtým.
Podvečer prichádzame do Svolværu a ubytovávame sa v našom hoteli minútu od zastávky. Aspoň raz nám prichádza tých 120 zastávok autobusu vhod. Ráno ideme pozrieť rybársku dedinu na ostrovčeku Svinøya. To, že tam naozaj je aktívna ekonomická aktivita nám je jasné už v polovici mostu, ktorým sa na ostrov ide. Závan rybiny je extravagantný.
Po obhliadke a obede nechávame v požičovni Sixt oba skibagy a jeden z ruksakov #predzvest Berieme bus… a tu je miesto na zamyslenie.
Predstav si, že sa píše rok 1567 a si nórsky rybár v bare v meste s kamošmi námorníkmi, pijete jeden sud rumu za druhým, až ti zrazu zazvoní na pleci poštový holub a hopsa hejsa stará píše, že okamžite domov. A čil čo? Hodíš na stôl zopár strieborných a 4 kilá tresčej pečene za útratu a zavoláš si tágo. Ale vysvetľuj šoférovi, v takomto pokročilom štádiu rozkladu, že chceš do Chrasti nad Hornádom? Alebo (možno viac zo života) na Hornozoborskú štyristoštyridsaťdeväť? Katastrofa, nie?
Na Lofotoch tento problém vyriešili tak, že si obec nazvali Å. To vie povedať ľubovoľne sociálne, či priam až asociálne, unavený Nór. Å je usadlosť na samom konci cesty, čo vedie zo Svolværu na juhozápad a prechádza cez celé súostrovie Lofôt. Všetci Lofoťáci sú veľmi skromní a vyhlasujú, že je to najkrajšie súostrovie na svete. Nášmu autobusu cesta trvá aj s povinným miliónom zastávok asi 3h. V strede cesty, keď sa stretnú 2 protiidúce busy 300, sa zastavia, vodiči sa chvíľu dohadujú a potom každý svojmu substrátu nakáže premiestniť sa do toho druhého autobusu. Následne zmenia číslo na 742 a idú skade prišli. Substrát má výraz tváre prekvapeného pikaču.
Cesta je pekná.
Mia vraví, že píšem málo nadšené opisy krajiny a tak to skúsim trochu olyrickoepičniť. Ehm:
Náš oceľový tátoš sa valí bielou krajinou po ceste, ktorá sa kľukatí ako tmavá stopa na trenkách pasažiera akrobatického Red bull lietadielka, ktorému práve pilot ukázal štvoritý vývrt dole hlavou s vypnutými motormi. Nízke, ale strmé svahy okolitých kopcov sa dvíhajú od hladiny mora ako megaevolúcie zemno-kamenných pokémonov piatej generácie. Sneh sedí, ako to sneh zvykne robiť, na všetkom – kam len oko dovidí. Spomedzi riedkeho porastu stromčekov na úpätí skoro vykúka stádo sobov. Ale len skoro. Drásavým vetrom zbičovaná krajina evokuje melodický zvuk epických vikingských ság, rinčanie zbraní, krik ranených, vôňu spálených chlpov, pečenej losiny a brezových vetvičiek v rozpálenej saune. Prihliadajúcim rašia husté biele brady a vzrastá túžba vlastniť helmu s rohami a masívnu dvojbritú sekeru.
To je cesta autobusom do Å.
Leave a Reply