V rámci zjednodušenia výberu dovolenkových atrakcií sme tak trochu skočili na lep turistickým agentúram a zaplatili si balíček.
Ako každý dovolenkáris od Jadranu vie, balíček musí obsahovať cestu loďou a cestou minibusom.
Cesta loďou je prvá. Už počas nalodenia je zrejmé, že sme to možno trochu neodhadli a s juhoamerickou posádkou lode žartujem, že nám mali dať dopredu vedieť, že to bude Asian only trip. Nakoniec je substrát asi spolovice kaukazský. Najprv nás odvezú pozerať losy, ktoré sú pekné, ale ďaleko a v lese a trochu sa lode boja, takže im vidieť hlavne biele zadky. Potom ideme čeknúť orla, ktorý bol bližšie, ale len jeden a otravovali ho čajky, tak si chudák hodenú rybu zobral a odišiel ju zjesť do OrolFans Vip lounge dakam ďaleko.
Za úvahu stojí, do akej miery si ešte jeden priemerný orol môže hovoriť, že je ešte wildlife, keď každý deň príde loď plná premrznutých dvojnožcov a hodí mu rybu 🤔 Ostatné orly vraj sú dobrí lovci, a keď sa sobom narodia malé sobiatka, chodia si vždy dáke uloviť a zožrať.
Keď sme pri lovení, ďalšia zastávka bola rybolov. Po pár minútach pobiehania a inštruovania vybavil plavbyvedúci Raul asi ôsmych šťastných turistov krátkymi udicami, ktoré potom za jeho stáleho napomínania všetkci rytmicky kyvkali hore dole a občas niekto vytiahol rybu a občas zúfalého kyvkača niekto vystriedal. Najväčšia ryba bola síce múdra a do návnady nehryzla, ale chudera sa zamotala a ulovili ju traja naraz (tu niekde sa skrýva veľmi opĺzly vtip, ale nechce sa mi ho hľadať).
Keď Raul zhodnotil, že máme dosť rýb, začali sme plávať k zmrznutému fjordu, kde vraj budeme mať zážitok ako pri plavbe okolo Grónska, a teda tam nebudeme musieť chodiť a mrznúť. Fjord sa minul účinkom, bol veľmi pekný a Mia teraz chce ísť do Grónska. Počas plavby nám spravili rybiu polievku a vegetariánsku alternatívnu. Američanky, ktoré sa prihlásili ako vegetariánky medzičasom zmenili názor, takže vegetariánska alternatíva skončila v mori. Predpokladám, že sa to vegetariánskemu jedlu stáva často.
Z lode nás vyložili okolo tretej a kvôli nabitému programu nám ešte ani nevyvanul slaný vzduch z vlasov a už sme šlapali cez most do kostola. Kostol si vypýtal nekresťanské peniaze za vstup a najlepšie na ňom asi bolo, že mal v podzemí wc. Veľké presklené okno je ok, ale viac sme sa ničom nedozvedeli.
Od kostola to bol už len kúsok k lanovke. Tá síce nemá nič s kresťanstvom, ale to jej nebránilo si vypýtať nekresťanské peniaze za spiatočný lístok. Hore bolo super, prišli sme pred západom slnka a aj všetci ostatní turisti z toho pohľadu odpadávali. Možno to bolo tým ľadom navôkol, ale prikláňam sa k výhľadom. Aby sme maximalizovali pôžitok, vyšliapali sme ešte kus vyššie, čím sme získali lepší výhľad a menej ľudí. Keby sme viac odhodlaní a prídeme tak o hodinu skôr, asi by sme vedeli dobyť aj samotný majestátny skalnatý štít (488mnm). Takto sme sa len poprechádzali a odterigali naspäť do mesta. Stade sme zobrali bus na hotel, a po 20 min deštrukcii všetkého jedla vyrazili na našu druhú balíčkovú mikrobusovú aktivitu, naháňanie aurory.
Aurora hunting je tu veľmi populárne, zle jazyky by mohli tvrdiť, že na tomto prírodnom fenoméne založilo Tromsø svoju kariéru turistickej destinácie. Z nášho meeting pointu odchádzali 3 mikrobusy naraz, my sme boli v bielom.
Vsuvka o počasí: v Nórsku je zima. Teraz si myslíte, že “no shit, Sherlock”, ale tá veta skrýva väčší význam. Za túto sezónu máme nalyžovaných 50 dní, a lyžuje sa v (teplotnej) zime, inak sa vám ten biely sajrajt roztopí. Každopádne, za celé naše lyžovanie, aj keď teplomery ukazovali -15, nebolo tak zima ako tu, keď je -5 a ovieva vás morský vetrík. Po meste sa prechádzame v otepľovačkách.
Biely mikrobus si to valí bielou krajinou (znie to ako texty skupiny Orlík 😅), sedíme vnútri v čiapke a rukaviciach a hovoríme si, že toto nedopadne dobre, keď už na dáku tú auroru natrafíme a budeme postávať vonku. Ešte že nám vedúci mikrobusu sľúbil čaj, čokoládu, polievku a oheň. A vzali sme si elektrické ponožky. Nad zimou zvíťazíme!
Nad zimou sme nezvíťazili.
Kým sme sa dostali k nápojom, voda bola vlažná. Polievka sa ukázala byť neprítomná (404). Elektrické ponožky sme mali, aj baterky, ale vybité. Wie bitte? Genau.
Keď prišlo na oheň, už boli všetci tak premrznutí, že sme topánky dobre že do pahreby nestrčili a neroztopili gumenné podrážky. Na ubytko prichádzame 1:30 a hladní, takže ešte do 2 tlačíme popolnočný snack.
Auroru sme ale videli. Resp, voľným okom to nebola žiadna sláva, ale na fotkách sa ukáže. Úvahu, či je to lepšie ako vygoogliť si dáke parádne obrázky, keď to i tak len na obrazovke kukám, nechám na čitateľa.
Leave a Reply