Dostávame sa k dôvodu, prečo som prebudil kreatívne žľazy a začal zas písať.
Dva dni po odchode vzácnej návštevy zo Slovenska (nech im je pivo lacné!) máme zas zbalené a ideme sa plní očakávaní hádať na letisko o tom, ako sa majú správne prenášať lavínové ruksaky. Každému, komu je táto aktivita milá, odporúčam kúpiť niekoľko druhov ruksakov do skupiny. Keď už letušky supervísor supervísora konečne zvládne prísť s riešením pre kartušový ruksak, môžete ho hneď prekvapiť druhou požiadavkou, tentokrát na elektrický ruksak. Môj našťastie má v sebe 2 tužkové baterky ako backup charge a tak mi stačilo ich demonštratívne vybrať a nemusel som vyprázdňovať kapacitátory odstreľovaním ruksaku na letisku.
Internety radili sedieť počas letu na ľavej strane, aby sme sa mohli kochať výhľadmi na more a kopce. Zamrznuté okienko lietadla a masívny mrak radili počúvať hudbu, relaxovať a písať memoáre z minulého kvartálu.
Tromsø na prvý pohľad pôsobí ako malé zaspaté mestečko, autobusom z letiska to do centra dáme za 12 minút. Všade vládne odmäk a do toho navyše prší. Po pristátí máme asi 2h času, takže stihneme len checkin, nakúpenie prvých nórskych potravín a rýchly obed z miestneho šalátového baru a už nás vezie bus do sobieho kempu.
Miestny sobiar je jeden z 5000, ktorí medzi pôvodným obyvateľstvom – Sami ľuďmi – sú. Len Samiovia môžu vlastniť soby, a každý má svoju značku, ktorú sobom strihá do uška. Soby by sa v zime vedeli vraj v pohode zaobísť v prírode, ale v posledných rokoch začali mať kvôli klimatickej zmene trochu problém. Striedavé roztápanie a zamŕzanie krajiny vytvorí na zemi ľadové vrstvy, cez ktoré sa svojimi hlúpymi kopytami nevedia prehrabať a potom hladujú. Jedno z riešení by bolo všetky ich požrať, k čomu v priebehu večera všemocne prispievame, ale jeden tučný sob vraj vydrží jednej rodine aj na rok, keď si ho šetria.
Prvý bod programu je kŕmenie, kedy každý nafasujeme kýbel a hor sa medzi tieto rohaté psy. Soby sa neradi mojkajú, takže jediný dotyk je, keď do nás, magických kreatúr s vedrom granúl, búrajú hlavami alebo parohmi. Alebo nás kopú do nôh, akože “Haló more, jello?!”. Po pol hodine vypadáme ako správni sobí farmári a tie rifle sme si prali ale že úplne zbytočne.
Druhá aktivitka je jazdenie na sobom ťahaných saniach. Proces výcviku je vraj zdĺhavý, trvá 5 rokov, kým zo sobiatka vychovajú ťahača. Nie každý sob vraj ťahá rád a nie každý ťahá správne entuziasticky – ani prirýchlo, ani prislabo. Ťažné soby dostávajú iné žrádlo ako ich nevýkonní príbuzní, a keď už nevládzu (kľudne okolo 14-15 roka života), tak ich majiteľ zožere, z parožia vystrúha nožík a cievami si zošije sobiu bumbajku na zimu a kožený poťah na gauč #motivacia
Za odmenu a na zohriatie dostávame v típí vyhrievanom vatrou lososí šalát, sobí stew (hustá polievka) a čokoládový koláč s čučoriedkami.
Na záver nám jedna Sami baba z 2, ktoré tu robia, porozprávala o histórii, zvykoch, krojoch, soboch a jojkaní. Joik je tradičné spevavé umenie a každý človek, ako aj veci, majú vraj svoj joik – alebo aspoň joiker môže skúšať niečo z toho svojím spevom evokovať.
Kto by chcel ukážku, toto je zostrih z minuloročného Grand Prix aka Sami Eurovision: https://www.youtube.com/watch?v=HVoIWBVXJ6c
Leave a Reply