Marec, zalyžuj si starec!
Nastal čas zúročiť plánovanie a pustiť sa naplno do profesionálneho užívania života. Jeden z miiných snov posledných rokov bol ísť do Chamonix. Ja som nemal nič proti, 6h vo vlaku dokážem obsedieť, a predsalen, návšteva Francúzska má niekedy aj svetlé stránky, ako sú napríklad všadeprítomné eclairky a občasprítomné konfitované kačky. Kto by si myslel, že Chamonix je predražené a prepchaté Britmi a Amíkmi a celkovo zamerané skôr na movitú klientelu, mal by pravdu. Navyše, na počudovanie, Frantíci sú fakt neschopní, čo sa kávy týka, a to až do takej miery, že sa Mia po ránu radšej napchávala kofeínovými tabletkami, ktoré nám ležali v šuplíku ešte od našej svadby v 2018. My sme ale náš pobyt poňali svojsky a veľmi nechamonixjsky, čo znamenalo varenie a prípravu sendvičov na ubytku, chodenie v lyžiarkach cez celé mesto, a investovanie ušetrených peňazí do voccov. Totiž, neskúsený turista + skúsený vocca = živý turista + bohatý vocca. #balance
Prvú skitúru sme si po skúsenostiach s januárovými začiatočníckymi skupinami vybrali ako “Intermediate; prior experience required”. Po počiatočnom zvítaní s voccom sa 2 americkí dôchodci (70 a 74) priznali, že oni ešte nikdy žiadnu skitúru nerobili a že teda jak sa to akože oné. O mojom zazeraní by sa dal napísať samostatný príspevok.
Vypozorovali sme, že voccovia väčšinou skupinu pošlú na malý krátky ľahký zjazd, nech si overia, kto čo dokáže a čo od skupiny môžu čakať. Americký dedek všetko zlyžoval veľmi rozpačito. Nasadili sme pásy. Po prekonaní necelých 100 výškových metrov americká babka vraví, že je jej na odpadnutie a že ona ďalej nemôže a že idú naspäť. Zbytok skupiny v ľadovom vetre čaká, kým ich vocca dostane do zjazduschopného stavu. Nabudúce sa budeme musieť prihlásiť do skupiny pre extrémnych skialpinistov pripravujúcich sa na prechod Antarktídy a následný výstup na všetky osemtisícovky sveta. Tých budeme aspoň pre zmenu brzdiť my.
Lyžovanie z Valle Blanche po ľadovci môžem odporučiť, jediná škoda je, že verejné skupiny majú za cieľ prejsť ho len 1x za deň, čo mi príde, že s nakúpenými lístkami a voccom a požičanými mačkami by sme to zvládli v pohode aj 2x, keby trochu pridáme. Jedna otočka trvá tak 4h (lanovky – šliapanie – lyžovanie – lanovka – vlak – bus), čiže časovo v poho. Ak sem pôjdeme najbližšie, budeme sa snažiť si vydobyť akčnejšiu skupinu a vytrieskať z toho dňa maximum.
Smutnou časťou zjazdu je úplný koniec ľadovca, ktorý sa zmenšuje rovnako ako všetci jeho bratranci kade tade po svete. Najlepšie je to viditeľné na tom, kde až stojí stanica lanovky, ktorú stavali “hneď” pri ľadovci, a koľko dnes treba prejsť od ľadovca, aby sa k nej človek dostal.
Z Francúzska sa presúvame kúsok naspäť smerom domov a ubytovávame sa vo Le Châble. Po skúsenostiach s Verbierom vieme, že bývanie v doline stojí polovicu a časovo vychádza ešte lepšie ako bývanie na kopci, takže voľba je jasná. Každý deň sa starou dobrou lanovkou spolu so zbytkom dediny presúvame najprv hore na kopec, potom ešte vyššie na vyššie kopce, a jazdíme hlava-nehlava svahy-nesvahy. Faction event, kvôli ktorému sme sem vlastne išli, dopadol tento rok príjemné a lyže na ďalšiu sezónu vypadajú veľmi sexy.
Ráno šiesteho dňa nás čaká presun na zürišskú základňu. Teda, v Zurichu ako takom strávime asi 20 minút, lebo hneď potom nás vlak odvezie smer Chur (keď si z Nitry, čítaj Čur) a bus smer Laax. Je to tak – väčšina januára nám nestačila a trávime tu ešte jeden týždeň, tentokrát so vzácnou návštevou zo Slovenska.
Návšteva by asi radšej pila pivo a chillovala na slnečných terasách a my sme ich nútili dávať zjazd za zjazdom. Ktovie, či prídu zas 🙈
Leave a Reply