Od posledných obrážtekov a písmeniek v novembri sme začali lyžiarsku sezónu, ktorá je tento rok zatiaľ najsilnejšia ever.
Kamoš nás zavolal na decembrový kurz skiaplu organizovaný Čechmi v Bormiu, tak sme sa prihlásili. Predsalen, skialpovanie je niečo, čo nás oboch začalo baviť a chceli by sme sa v tom zlepšiť, nech sa o mojom živote naďalej dočítate len v socialnosietiarskom občasníku a nie v čiernej kronike náhodnej horskej služby. Ukázalo sa ale, že sa nakoniec nejedná o skialpovy kurz, ale o kurz lyžiarskej techniky a neorganizujú ho Česi, ale slovenský Mountain Rescue Camp. Ako sa do hory volá, také slepé kura k zrnu z nej vybehne.
Kurz bol napriek všetkému veľmi prínosný, lebo jedna vec je, keď mám v hlave obraz toho, ako brázdim svahy a ťahám v karve lakeť po zemi, a druhá odlišná je, keď sa na mňa pozrie skúsený inštruktor a vymenuje mi všetko, čo robím zle. Navyše boli v našom baráku ubytovaní tréneri českého juniorského lyžiara, tak sme po večeroch premenili donesenú slivovicu na poznatky o starostlivosť o lyže a fungovanie lyžiarskych súťaži, čo je v mojich očiach win-win (až na to lyžovanie s opicou, to nie je win).
Pozeranie športov v telke ma neba, a je navyše sťažené tým, že telku ani nemáme, ale takéto zákulisné informácie od ľudí z fachu sú zábava. Aj keď celé rozprávanie prekladali vetami ako “Ale nebavme sa o lyžovaní”, je to nepresvedčivé, keď ďalšia veta bude pikoška z lyžiarskej súťaže v inom kúte sveta v inom bode ich kariéry. Asi sa ťažko dá inak, stojac v lyžiarni, obklopený desiatkami lyží, v lyžiarskom stredisku a s ľuďmi, ktorí sem prišli za jediným účelom.
Vedeli ste napríklad, že keď značka sponzoruje lyžiarov, prvý dostane povedzme 40 párov lyží; všetky si odskúša a tie, ktoré sa mu najviac páčia, si nechá – povedzme 12 – a zbytok sa posunie po poradí z rebríčka ďalšiemu, ktorý si ich znova odskúša, niektoré si nechá, a zbytok posúva? Ako partička krabov pustovníkov! Lebo žiadne dve lyže vraj nie sú rovnaké a atléti to dáko vedia po jednej jazde rozoznať.
Alebo že čím viac sa lyža voskuje, tým sa do sklznice nabúchava viac vosku, ktorý zaplátava maličké mikrotrhlinky, a teda staré “odchované” lyže budú lepšie ako nové, z fabriky donesené? Že sa im stalo, že vyslúžilý závodník požičal juniorovi svoje lyže a chalan zajazdil o 2s lepšie.
Alebo že sezóna aj pre nie úplne vrcholového lyžiara, ktorý chce trénovať aj v lete, môže stáť kľudne cez 100k EUR? Samé zaujímavosti!
Ďalší rok snáď pôjdeme znova – a tentokrát už ako skúsení absolventi môžeme kurz doporučovať ďalej!
Vianoce v Nitre boli prínosné, mladá nádejná hviezda nemeckého crossfitového neba Jana Koss (podobnosť priezvisk nie je náhodná) nám spravila program, ktorý mal za účel znížiť dopad skonzumovaných koláčikov na naše obvody pásov a zvýšiť výkonnosť. V tvrdej realite tvrdé dopady na podlahu telocvične akurát tak znížili naše sebavedomie a zvýšili hladinu zúfalstva. Snáď sa mi zostávajúcu nadpolovičnú väčšinu vstupov do nitránskeho fitka podarí ešte dáko zužitkovať. Ja som už vedel, že je zle, keď sme si dali 12 min rozcvičku – po nej som sa cítil dostatočne precvičený a pripravený ísť osláviť tento úspech do kaviarne koláčikom.
Ale po nej prišla ĎALŠIA 12 min rozcvička.
A zamýšľané 2 sady ozajstného tréningu (zvládli sme jednu).
V predvečer Vianoc sme zašli na jedno, ale tie absinty, ktoré mi po všetkých pivách predtým prišli ako dobrý nápad, sa ukázali ako nie až tak dobrý nápad. Nasledovalo uvedomenie, že po každej večernej párty mi je mizerne celý ďalší deň, a povedal som si, že mi to za to nestojí a odvtedy nepijem.
Sociálna ostrakizácia a vysvetľovanie všetkým, že ozaj nie som tehotný, už taká sranda nie sú. Ušetrené stovky peňazí za apreski drinčíky sú dobrá motivácia, ale nie jediná – inak by všetky udalosti s alkoholmi zadara mali naďalej nemilý potenciál premrhaného zajtrajšku.
Po skoro 3 mesiacoch môžem povedať, že život abstinenta je v poho. Čo sa nedá povedať o životoch vegánov a Gelničanov.
Leave a Reply