Mia má znova plán.
Všímajte si, že všetka dráma a tragédia príspevkov má podobné príčiny.
Zase vstavame kúsok po 6. Lebo že slnko. Na vytipovanom mieste vraj nebude menej ako 15 stupňov, tak mi bundu netreba. 645 stojíme na ceste a čakáme na bus 650, ktorý nakoniec príde 720. Prídeme na vyhliadku, kde je zamračené, z východu 740 nič nemáme a trasieme sa zimou do 815, kedy slnko konečne vyjde nad oblaky, ale neviem či sa to dá ešte vôbec rátať za východ.
Všetky moje dobré nápady, ako 1) nevstávať na východ slnka vôbec; 2) ísť na 15 min vzdialenú vyhliadku; 3) ísť len na strechu nášho ubytovania, keďže sme na vrchu kopca a náš hotel je reálne vyhliadková budova, boli ignorované. Mám pocit, že keby aj rovno spíme na kopci, nohou uviazaní o ten veľký železný kríž, tak musíme ísť na vyhliadku pod kopcom (a vstávať o 2) a keby zase stanujeme tam, tak sa musíme just driapať jak mulice hore.
Karma so mnou súhlasí a cestou na hotel nám nikto nezastaví, takže nadôvažok ešte musíme vyšľapať 500 prevýšenia na hotel. A to mal byť oddychový deň, po včerajšom paholčení sa. Cestou stretneme tie vyhliadky, ktoré som navrhoval ja. Obe sú aspoň tak dobré ako tá pobrežná, a z oboch sme rovnako dobre mohli nevidieť východ slnka 🤷🏼♂️ Tá prvá mala navyše sošku Panny Márie, ktorá vypadala ako Zaklínač, čo stratil meč. Na pobreží tak skoro ráno neboli ani len čajky!!
Na streche hotela máme vírivku. Grétin úhlavný nepriateľ, ktorý navyše neplatí za elektrinu, nechal večer pustený ohrev na 40 stupňov, tak sa tam aspoň vopchám a nechám odznieť namosúrenosť.
Naobed chytáme bus do Ribeiro Frio, výhľady sú parádne (a len ma to ďalej utvrdzuje v tom, aké zbytočné je loziť na východ slnka). V žalúdku mám dosť vírivku zo zákrut, šofér sa cíti rozšafne a do zákrut ide odvážne. V Ribeire si dáme ľahkú levadu a skončíme na dákych Balcões. Celá zábavka trvá necelú hodinu, levada je odporúčaná pre ľudí s nízkym fyzickým fondom – presne tak sa cítim.
Taxík naspäť neexistuje, nikto nám na vystrčené palce neberie, tak skúšame rôzne miesta a výrazy tváre (nadšený stopár na moste? Stopárka na pokraji kolapsu pri parkovisku? Zodpovedný stopársky pár, ktorý je odhodlaný tých 19km s 1400 dole kopcom prejsť pešo, ale radšej by sa viezli?). Nakoniec nás vezmú francúzski dôchodci. Nadávajú na nekonečné madeirské kopce a 🇫🇷 (konkrétne Korzičanov), takže si rozumieme.
Naspäť vo Funchale si zhodíme veci na hoteli a ideme na poslednú vyhliadku dňa. Slnko tradične nevidíme, ale aspoň si zvládnem spraviť trochu hanby, keď pred slovenským párom, ktorý dorazil až dlho po západe slnka prehlásim, že “títo to dobre presrali” 🤷🏼♂️
Niekedy sa človek ocitne aj na druhej strane 🙈
Leave a Reply