Madeira má oceán, a tak sa tam treba ísť potápať.
Do poslednej chvíle som si nebol istý, či sa na to cítim, ale keďže ma choroba dostatočne prešla, zaplatili sme si 3 ponory. Cestou do dive centra sme videli prvého motorkára, ktorý sa podujal ručne stručne naučiť naukáznených chodcov, čo pre nich znamená červená. Neviem kto z nich 2 trpel viac, skoro by som tipoval motorkára.
Prvé 2 ponory v prírodnej morskej rezervácii boli fajn, ale utvrdili sme sa v domnienke, že miestna studená voda koralom nesluší a jediný coral, čo si tu dožičíme, je ten tekutý. Najväčšími atrakciami počas potápania okrem zábavných prieplavov medzi vulkanickými kameňmi boli veľké 50 kilové grupere, ktoré sú vraj zvyknuté na potápačov a chodia ich okukovať a keby chcete, môžete ich kľudne objať. My sme videli Elvisa a Tonyho (ktorý bol v strese a zmenil farbu z hnedej na sivú).
Cestou naspäť sme sa skoro všetci klepali zimou, holt nie je to indonézska 30 stupňová vodička a neoprén tiež nezachráni všetko. Cez obed sme si stihli preniesť haraburdy do 140m vzdialeného hotela (ubytko #3), ktorý sme si presne preto vybrali. Posledný tretí ponor bol v potopenej vojenskej lodi, ktorú pre tento účel trochu upravili, rozšírili otvory, odstránili laná a ostré hrdzavé tyče, ktoré občas znižujú množstvo potápačov, a šup s ňou na dno.
Naspäť na našej nepotopenej lodi sa ukázalo, že mladý Holanďan má trochu krvavú hlavu, tak som mu nápomocne odporučil, že u nás máme také porekadlo, že hlavou múr neprerazíš. Múdro prikyvoval a vravel, že si na takúto čajovú nefunkčnú stroskotanú loď trúfal, ale že to bola chyba a už to nebude robiť.
Cestou naspäť do dive centra sme videli ďalšieho motorkára, tentokrát šiel vychovávať dáky taxík. Zas raz sme radi, že sme si nepožičiavali motorku.
Kto priveľa ponche pije,
ťažko sa mu obdeň žije.
Keby jej pil iba trocha,
nemusel by robiť hrocha 🦛
V neopréne cikať smieš, blato však nevyperieš!
Leave a Reply