Máme sa ako prasce v machu!(?)
Aby sme ukázali, že tiež nie sme fifinky, dali sme si plán na wild camping. To je také ako obyčajný kemping,
len na tajňáša v lese a bez tečúcej vody, takže človek o dosť viac smrdí.
Ďalšou motiváciou pre toto rozhodnutie je fakt, že od Helsiniek na západ je fakt málo ubytka za rozumné
ceny. Vo vzdialenosti, ktorú chceme prejsť, navyše žiadne. Zistili sme, že je tu národný park, tak sa tam
ideme pozrieť.
Ráno sme sa zvítali s našimi neukradnutými bajkami a znova ich obťažkali všetkou batožinou. Cestou z mesta
sme stretli francúzku kaviareň a fínsky obchod s outdoorovým vybavením Varuste.net. Obchod je to mega,
každému ho dávam za vzor toho, ako má vypadať dobrá stránka e-shopu. Aj keď sme nič nutne nepotrebovali,
predsalen sa v panieroch našlo miesto na novú plynovú bombu, miine spodné merino prádlo a spork. Spork je
zubatá lyžička, po slovensky to nemá preklad a mali sme už len jednu, lebo tú z Vilniusu som roztopil do
praženice 🙈.
Plní komerčného vyžitia vyrážame o 3 smer národný park. Nejde sa nám najlepšie, sme slabí, ale aspoň sa
paholčíme krásnym lesom. Aj keď to nedáva úplne zmysel, tento les je akosi lepší, ako tie pobaltské, ktorých
sme už mali plné zuby. Všade sú machy a čučoriedky a dokonca nás trail zoberie aj na lokálny vrcholec
(101mnm, ale aj to sa počíta). Na vyhliadnutý spot prichádzame pred 10. Vyhliadli sme si ho tak, že nás
opúšťala vôľa žiť, tlačiac naše ťažké bajky cez čučoriedky a korene za šera na prvé vytipované miesto. To je
tak, keď dá človek navigácii z Mapy.cz voľnú ruku. Potme sa nám fakt nechce blúdiť lesom okolo jazier, čo
keby nás stretne los? Celú cestu boli na značkách pri ceste na nich reklamy. Varovania? No. 50km.
Vyhliadnutý spot číslo 2 je fajn, sme tam sami, a aj oheň si môžeme (v národnom parku!) založiť. Len nikde
nie je drevo, takže večera je extrémne neskorá. V noci zima. Ráno sa pohneme a po 100m nachádzame dom po
strechu plný dreva, prichystaný pre ľudí ako sme my (teraz nemyslím retardi, ale tých, čo si chcú spraviť
oheň).
Odchod z národného parku je radostný, fičíme si po štrkových lesných cestách a tešíme sa z toho, že neprší.
A z toho, že z nás vietor vyfúkava arómu dymu a bazdomovectva. Predsalen, tretí deň bez sprchy. Po výjazde z
parku je asfalt menšia zábava, úbohý cyklúr má pocit, že ide po učebnicovom prípade zdravého EKG. Medzi
Helsinkami a naším nocľahom (široko ďaleko jediným, zase raz) je síce výškový rozdiel len 70m, ale dokopy
nastúpame 600.
Navyše, hneď, ako sa zastavíme na pizzu v dedine Ojakkala, začne pršať. Akože dosť. Sedíme u Turkov 2
hodiny, nabíjame elektroniku a hľadáme kade z konope. Z konope vedie vlhká cesta v “nepremokavých” gatiach a
“vodeodolenej” vetrovke. Vypadáme asi dosť chabo, ujco z tesne práve zavretého motorestu, ktorému sme sa
zložili na terase prečkať najnovšiu vlnu lejaku, nám doniesol 2 lokálne koblihy. “You need energy!”. Srnky
nám už dávali dobrú noc a prebiehali cez cestu, keď sme sa premočení doplazili do cieľa. 77km.
Už som spomenul nocľah. Na bookingu sa tvária ako hostel, ale vlastne je to dáka komunita, kde sa chodia
ľudia zotavovať po burnoutoch alebo spoločenskej dezilúzii.
Boli sme tam ako doma 😅
Leave a Reply