Krátke správy zo snehom zavaleného 🇯🇵.
Japonské aerolinky FDA majú zľavu pre nejaponcov, lístky za polovicu. Booking má zľavy pre Japoncov, ktorí
cestujú po Japonsku. Bolo by lepšie, keby sa dopredu dohodli a nerobili chaos.
Príchod do strediska Hakuba v 🇯🇵 Alpách neďaleko Nagana v pohode. Tu sa konali ZOH ’98. Lyžiarska
infraštruktúra a výbava v požičoviach lyží je zväčša dobová. Veľké plus je, že sa nám aj bez rezervácie ušlo
každý večer miesto v reštaurácii a nemusíme sa cpať instantnými curry slížmi.
Hakuba ako lyžiarska oblasť pozostáva asi z 10 lepšie či horšie poprepájaných menších stredísk. Hneď prvý
deň pršalo. My, zocelení podmienkami freeridového kempu, sme sa nenechali predpoveďďou odradiť a zamierili
to cieľavedomo na prvé lano v Happo One (čítaj po slovensky, nie anglicky. Oné). No, predpoveď neklamala. Po
pár jazdách a niekoľkých hodinách sedenia v reštike na kopci sme jak 2 mokré psy zošúchali kopec a šli do
onsenu. Večer sa našťastia ochladilo na príjemných -15 a začalo snežiť.
Keď veľa sneží, všetci chcú ísť do najvzdialenejšieho strediska, Cortina, kde je snehu doslova po gule. A
tie človek veru potrebuje, ak sa všetkým tým snehom chce pustiť strmhlav cez les. A nezapadnúť (🎶 ako
nezapadnúť, ou ou 🎶). Alebo nehodiť tigra a neskončiť zaborený dole hlavou (sneh stále po gule, invariant!)
a smutne kopkať nožkami. To sa stalo jednému chalanisku, ktorého celý rad povzbudzoval, keď si to namieril
na kolmú skratku k lanovke (a kolektívne si vzdychol, keď sa predsalen zaboril).
Keďže ja som ale jazdil s Miou a hongkongskou pilotkou, ktorú sme viac menej náhodou po ceste nabalili, 2
gule na 3 ľudí sú málo a tak sme tie stromy strmhlav dolu tak nebojácne nedávali. Pri tej hmle, ktorá tu
furt je, navyše človek nikdy nevie, kde z toho lesa výjde a či dakde nečíha potok alebo iná lesná prasačinka
(natural pork?) – vtedy z lesa ani živý výjsť nemusí.
Dostať sa do Cortiny bolo dobrodružstvo samo o sebe. Keď už sme si vybrali hotel pri bus termináli, ráno sme
chytro chytro pobrali lyžiarske haraburdy a odklopkali na stanicu. Blížiac sa k zastávke a vidiac dav aspoň
50 ľudí som začal mať pochybnosti, či sa do toho busu 7:20 mestíme. Keď sme prišli až celkom k zastávke,
zistili sme, že rad sa vlastne točí okolo celej stanice a že naše šance sú mizivé. Našťastie sa dispečing
vzchopil a poslal asi 6 posilových busov, tak sme sa okolo 8:20 do jedného nalodili a vysmátí išli. Cestou
naspäť to bolo podobné, ale tam v rade ľudí aspoň vládla spolupatričnosť, alkohol a pow-dorfíny.
Posledný deň v Hakube sa na nás usmialo šťastie a svietilo slnko. Vlastne sme už ani neplánovali lyžovať,
lebo sme celí použití, ale chceli sme zažiť ten pocit, aké to tu je, svišťať dolu kopcom a vidieť. A
nemusieť pátrať po lanovkách po zvuku (podľa japonských značiek nám to nejde).
Panoramata dobré 👍
Leave a Reply