Na každej ski túre je fajn, že raz skončí a je čas ísť na kafe, pivo a do onsenu.
Dlho som rozmýšľal, čím začať tento post. Mal som na to kopec času, nakoľko sme mali dve túry po sebe. Za
náš freeride camp sme mali mať dokopy 1-2 túry. A to je len deň 3.
Taká ski túra je veľmi zaujímavá vec. Pre ľudí, ktorí si ju nevedia predstaviť a myslia si, že je to proste
lyžovačka – nie je. Navyše keď nemáte radi bežkovanie, čo nemám. Zatiaľ najlepšie prirovnanie, ktoré mi
napadlo je, že by ste zarytého odporcu behania poslali behať po horách. Alebo necyklistu vyhnali na bajku
skrz horské pasy. Alebo (najodvážnejšie prirovnanie) dovoliť človeku pozerať seriály na Netflixe, ale vždy
len prvú polovicu dielu, a v každej chvíli naňho môže navyše padnúť plafón a zabiť ho. Tak niečo také.
Japonsko ako také je fajn. Pri nástupe a výstupe z lanovky vždy niekto čaká a zdraví nás. A ukladá lyže do
kabínky. Lyžiarske strediská na nás zatiaľ moc dojem nespravili, aj prvý deň, keď sme “normálne” lyžovali,
sme nachodili v lyžiarkach viac, ako snáď za posledných 10 rokov dokopy.
Je tu mega veľa snehu. Na vás všetkých kalamitou zasiahnutých čechoslovákov to dojem nespraví, ale väčšina
ciest okolo Kutchan-u, kde bývame, je lemovaná 2m mantinelmi snehu a rezorty majú kumulatívne okolo 10m.
Vypadá to, že domáci strávia celé ráno odhŕňaním a frézovaním toho bieleho bordelu 🙃
Všade sú automaty na drinky. Jedlo (okrem sushi) celkom lacné. 20e z prvého dňa som počas cestovania
stratil. Zajtra znova ťažký deň.
Po prvýkrát v histórii mojich útrpných statusov Mia so všetkým súhlasí.
Leave a Reply