Deň pred Vianocami sme sa teleportovali na ostrov Malapasqua.
Ha. Chceli by sme sa teleportovať. Pohodlne sa usaďte na porcelánovej výsernici, alebo kde už ste sa v tento
krásny deň rozhodli opustiť na Instagrame, a ponorte sa do príbehu. Toto bude dlhé.
Ráno o 4 nás zobudili kohúty. O 6:20 budík. Veci sme mali predbalené, včerajšiu bagetu v chladničke, takže
netrvalo dlho a už nám syn domácej volal spriazneného trojkolkára. Synátor mal asi 12 rokov a veľmi
dievčenský hlas. Vieme to dobre, sme sa ho minulé dni napočúvali habadej, keď týral svoju repro sústavu.
Veľa reproduktorov a málo dobrého úsudku je spoločná charakteristika väčšiny JVázijských krajín, tak sa zdá.
Filipínci poväčšine spievať nevedia, a spievajú radi.
Trojkolka nás odhegala 4km k hlavnej ceste. Tam sme sa naložili do lokálneho busu bez klimatizácie, lebo ten
s ňou by šiel až o 730 a nemali sme času nazvyš. Predavač lístkov aj tak vravel, že Cebu je zapchaté a oba
busy pôjdu podobne. Keď nás po 4 hodinách spotených vyložil na termináli, aj by sme mu dali za pravdu. V
buse sme mali kohúta a psa, obaja boli veľmi tichúčko.
Po presune na iný terminál sme skúsili nájsť bus do Maya portu. Jediný prítomný bol plný, ďalší mal ísť až o
hodinu – nestihli by sme ním ale loď. Človek s prázdnym mechúrom múdrejší človeka s plným, kým sme sa
vrátili z wc, prišla dodávka. Dodávky sú tu brané ako o level komfortnejší a drahší bus. Pre nás veľkých
ľudí tá ďalšia 4hodinova cesta na sedadlách bez operadla však až o toľko komfortnejšia nebola. Šofér sa ale
aspoň ponáhľal, nech to máme čím skôr za sebou. Pri manévroch, ktoré na ceste predvádzal, sme to mohli mať
za sebou ešte o kus skorej. Raz som sa prebral zo sebaľutovania a zistil, že dodávka je na tráve vľavo od
cesty (jazdí sa tu vpravo), lebo mu nevyšlo predbiehanie a oproti šli kamióny.
Po príchode do prístavu, celí natešení, že sme tam o polhodinu skôr, a teda stihneme skoršiu loď a možno
bude aj dáky západ slnka s drinkom v cieľovej destinácii, nám miestni predajca lístkov ponúkol express loď,
ktorá pôjde okamžite, ak priplatíme 100php. V opačnom prípade vraj budeme musieť čakať, kým sa loď naplní, a
to sa možno nestihne do západu slnka a potom už žiadna loď nepôjde. Tak reku dobre, my, holohlavý postarší
Nemec a japonská turistka sme svorne vytasili 4 bankovky. Dlho sa nič nedialo. Keď sme asi po polhodine
čakania na našu expresnú loď konečne dostali pokyn na nástup, zrazu sa vynorila kopa ďalších ľudí, kľudne na
celú extra loď. Na pokusy o vrátenie expresného príplatoku sme boli moc unavení. A navyše, sú Vianoce, nach
sa zadrhnú.
Celý deň bolo fakt veterno a vlny v prístave celkom solídne. Nástup na tradičnú drevenú loď s nožičkami po
neuchytenom mostíku pridržiavajúc sa bambusu sme zvládli. Chvíľu sme sedeli a dumali, že kedy sa niečo začne
diať. Niekto z posádky odviazal loď od brehu, a niečo sa začalo. Konkrétne začala loď plávať k vedľajšej
lodi, tak všetci filipínski borci naskákali do vody a snažili sa lode oddeliť. Kam sa hrabe roztláčanie
autobusov v našich zemepisných podmienkach, ktoré možno pamätníci pamätajú. Nepodarilo sa, narazili sme a
nožička nám spravila ďžúru do trupu. Nás ako substrát nikto nemanažoval, ale keď lokálec vyliezol z vody a
urýchlene zobral svojho malého syna a utekal kade ľahšie na druhú loď, sme sa dovtípili, že je čas ísť.
Podpalubie sa už plnilo vodou, mašinéria sa čľapkala. Z nášho Titanicu sme sa preliezli cez najbližšiu loď
na breh a boli sme tam, kde sme celú “plavbu” začali. Stále sme nenašli guráž vypýtať si späť expresný
poplatok.
Stmievalo sa, bolo čosi po piatej s more vyzeralo byť čoraz rozbúrenejšie. Ani mraky nepôsobili úplne
priateľsky. Na naše veľké prekvapenie sa dáko zmobilizovala ďalšia loď. Bola plná kapusty a inej zeleniny a
práve na ňu nakladali živé prasa. Chúďatko vystresované, kvíkalo na celý prístav. Kapitán sa veľkoryso
ponúkol, že zoberie aj osadenstvo potopenej lode a všetkých ďalších príchodzích, ktorí sa medzičasom
objavili v prístave. Nestihli to len dáki huslisti, ktorí mali hrať na Štedrý večer v jednom rezorte a asi 6
turisti, ktorí si zaplatili Vianoce v tom najdrahšom hoteli na ostrove. Rezort mal našťastie náhradnú
kapelu. Turisti si našli náhradné ubytko dakde inde.
30 minútová plavba trvala niečo cez 2 hodiny. Mia tvrdí, že to bolo strašidelné a myslela, že každú chvíľu
stroskotáme, podľa mňa to až také dramatické nebolo, tie prekliate bambusové nožičky nás stabilizovali.
Možno pomohlo aj to, že sme prešvihli odporúčanú kapacitu lode, takže sme na tých 3m vlnách sedeli jak 5
peňazí. Prasa sa zložilo dakomu pri nohách a relaxovalo, priviazané o náhodnú oceľovú konštrukciu voľne
ležiacu v strede lode.
Došli sme po ôsmej večer, mokrí a premrznutí. Na sunset drink nebol čas ani chuť ani sunset. Teplý čaj s
medom a citrónom sme nemali.
Neskôr sme sa dozvedeli, že toto bola posledná loď, ktora doplávala na Malapasqua pred Vianocami. Keďže bolo
zakázané vychádzať z prístavu tak neskoro, pravdepodobne bola táto cesta aj ilegálna, pobrežná stráž chodí
domov 4:30. Ako sa hovorí, kto si počká, skutok sa nestal.
Predpoveď na nasledujúce dni bola katastrofálna, žiadna iná loď sa na ostrov alebo z ostrova pre obrovské
vlny a silný vietor nedostala až do 27. decembra. Na ostrov sa chodí (v skratke) iba kvôli potápaniu, ale
pobrežná stráž nechala zatvorený prístav pre všetky lode. To malo za nasledok skupinky potápačov roztrúsené
po celej pláži, smútiace nad ušlými ponormi, zmeškanými letmi, nalievajúce sa alkoholom a kašlúce.
My kašleme tiež, tak nám aspoň neni ľúto tých ponorov.
Leave a Reply