Človek si neuvedomuje, čo má, až kým o to nepríde.
Hovorím samozrejme o kokosových keksíkoch, ktoré sme kúpili prvý deň na trajektovom termináli, rozdali
hladným dajverom (a napchali sa nimi aj sami) a odvtedy ich v obchodoch nevieme nájsť.
Ale na veselšiu nôtu. Absolvovali sme ostrov Siquijor. Prišli sme a presunuli sme sa hneď do nášho
talianskeho rezortu. Ten sme si vybrali na odporúčanie izraelských potápačov (už sa to zamotáva, že?),
pretože mali vraj “must try” pizzeriu. Toľko sme hľadali ubytovanie v okolí reštaurácie, až sme zistili, že
vlastne majú tiež izby, a bolo vymaľované. Na modro. Čo bolo tiež pozitívne, nakoľko všetko ostatné cenovo
rozumné ubytovanie na ostrove boli len nudné obdĺžnikové izby s pochybnou hygienou a smutným ventilátorom.
Ďalší deň sme si dali výlet privátnou trojkolkou. Kto si myslí, že budem písať o výlete, sa mýli.
Trojkolesové tátoše.
Kto už niekedy počul o evolúcii, vie o čo ide. Pred miliónom rokov vylezie ryba na zem a následne musíme
všetci neska riešiť blbosti na Skype for business od rána do večera (okrem influencerov, tí môžu používať
WebEx a Insta). Anyway, evolúcia. Niekedy dávno niekto priniesol na Filipíny pár motoriek. Tie sa následne
milovali a množili, až pokryli všetky ostrovy. A popri tom sa adaptovali na špecifické rozbitosti ciest
každého konkrétneho ostrova.
Zatiaľ sme stretli motorky, tuktuky, motorky v konfigurácii vodič a 2 v kočiari za ním, vodič + 2 vpravo
vedľa seba, vodič + 2 vpravo oproti sebe, vodič a 3 vpravo pomiešane, vodič a 4 za ním po dvoch a vodič a za
ním 2 lavice v smere jazdy oproti sebe. Motorka je buď prišrubovaná, alebo prizváraná. A zásadne pokreslná
citátmi z biblie (obľúbené sú hlavne Listy Filipanom, lebo to znie ako keby to bolo adresované im) a
náhodnými číslami.
Výlet sám o sebe bol fajn, najviac prekvapili prvé vodopády, keď nás 16r vocca, ktorého sme pôvodne ani
nechceli, zobral dole k vodopádu (o tom sme vedeli) a následne nás poslal sa štverať proti prúdu cez ďalších
12 vodopádov (o ktorých sme nevedeli). Každý mal byť dáke znamenie zverokruhu (tie prvé 4 dávali zmysel a
podobali sa, ďalej už nie). Znova nás trošičku zaskočil zmysel pre bezpečnosť, keď sme sa driapali kade
tade, bez jednej značky s varovaním, bez helmy, lian a reťazí, na ktoré sme tak trochu zvyknutí z
civilizácie.
Druhá zastávka bol strom, pod ktorým bol bazénik s rybami. Tieto ale boli asi už prežraté, takže nohy nám
len ožužlali, ako keď vám po dvojitom guláši s 15 knedlíkmi donesie čašník dezert zadarmo a vám je ľúto ho
neskúsiť.
Tretia zastávka bol znova vodopád, turistický. Výhodou bolo, že mali laná, z ktorých sa dalo zhúpavať do
vody. Ja som si to odžil najneskôr v mojich 10, ale Mia mala šancu konfrontovať svoje strachy z detstva a
zvíťaziť.
Nakoniec sme šli na pláž pri ubytku, ktorá mala byť najviac populárna na ostrove, veľká tuctuc párty, plus
úžasný západ slnka. Reálne tam skapal pes a bolo zamračené.
A s tým psom to možno bolo doslovné, lebo z grilov to nevoňalo vôbec dobre.
Leave a Reply