52. deň na cestách.
52 je dobré číslo, lebo ako každý fajnšmeker vie, toľko má správna domáca pálenka.
BKK sme už mali dosť, tak sme posledné chvíle pred tým, ako ho opustíme, využili kreatívne a opustili ho.
Najprv sme si dali výlet do mesta Ayutthaya, čo je bývalé hlavné mesto Thajska. Prestalo ním byť keď
útočiaca Burma rozstrieľala čo sa dalo a domáci namiesto opravovania radšej postavili Bangkok. Alebo tak
dáko, aspoň tretina toho čo som napísal je pravdivá.
Hlavnou prednosťou Ayutthaye sú chrámy. Navštívili sme za deň 5, dalo by sa ich vidieť aspoň 5x toľko, ale
takí nadšenci až nie sme. Ten posledný bol vraj inšpirovaný Khmérskou architektúrou a vraj pripomína
zmenšený Angkor Wat v Kambodži. Tú sme pre túžbu po slow travel tentoraz zase vypustili, takže toto bola
cena útechy. Ďalšia radosť v nás nastala, keď sa s nami skupinka mníchov túžila vyfotiť. Och, konečne! V
Indonézii chlieb dennodenný, tu v Thajsku si človek skoro pripadá menej vzácny 🤷
Rovnaký motív (nie fotenie s mníchmi, ale slow(er) travel) sa dá vymyslieť na druhý výlet čo sme podnikli,
tentokrát do Kanchanaburi. Keby niet autocomplete na klávesnici, nenapísal by som toto slovo správne ani v
tých pár prípadoch, keď som niečo Googlil. Každopádne, hodinu a pol busom odtiaľ je sedemposchodový vodopád,
ktorý vraj vypadá ako ten slávny z Laosu (kam sa počas tohto výletíku po prehodnotení plánov tiež
nedostaneme). Poschodia sú rôzne, na najvyššom sme strávili najviac času, lebo v jazierku boli mäsožravé
ryby, ktoré sandálami namarinovaným nohám proste nevedeli odolať (sandále som radšej nechal pred cestou
naspäť pri smetiakoch). K Erawanu, späť, busom do BKK a stade na letisko je pekných 7h cestovania, to je
dosť aj bez toho smradu.
A čil už ozaj tote ostrovy 🏝️
Leave a Reply