Ani tentokrát som sa nemýlil.
Niekedy ma moja neomylnosť zas a znova dobehne a zaskočí a nezostáva nič iné, len si to odsr… teda,
pretrpieť.
Utrpenie, dejstvo I., úvod.
Z letiska v Ende (to mi mohlo veľa napovedať) nás zobral dohodnutý a zľahka predražený taxík. Trvalo mu to
hodinu a pol, čo je na 30km podozrivý čas. Pozorného sledovača napadne, “hmm hmm, veľká premávka, samé
motorky a somármi ťahané tuktuky a podobné haraburdy”, ale houby. Cesty skoro prázdne. V čom je teda
problém? Ono totiž, retardovaný cestársky projektant, ktorý má mátal celý čas na Islande, tu bol isto
praxuvať! Najdlhší rovný úsek asfaltu mal možno 50m, fuuurt doľava doprava, na zadných sedadlách sme lietali
jak Perinbaba a keby máme v batohu zabalené prísady, v cieli cesty z vaku vylejeme čerstvé mangové
smoothiečko.
Utrpenie, dejstvo II.
Ubytko 3,6 (seriálová referencia, nie hodnotenie na bookingu). Pani domáca nám dala turka so zázvorom,
miestna špecialita. Ešte sme však ani nestihli zo sadnutej kávy vyveštiť, kedy naše utrpenie skončí, a už sa
odvedľa začal ozývať rachot pod taktovkou miestneho MC dídžejmajstra, ktorému sudičky nadelili do vienka
silné repráky a slabý úsudok. Po večeri a so štuplami do uší sme prežili noc.
Utrpenie, dejstvo III.
Vstávali sme 3:30. O 4 čakáme šoféra, ktorý sa pozabudol na včerajšej veselke a prichádza 4:16 (po tom, ako
ho svoker zobudil telefónom, keď šiel okolo a videl nás smutne hromžiť pred domom). Východ slnka na sopke
ale stíhame, no kvôli mrakom aj tak za moc nestojí. Na konci sa ukáže tlupa opíc, ale kvôli low season už
proviant dovlečený turistami na kopec na kŕmenie nestačí. Preskakujeme termálne kúpele a ideme znova spať. O
pol jedenástej nám domáca nesie raňajky, smaženú ryžu. Mám teóriu, že čokoľvek v Indonézii skúšajú variť z
ľubovoľných prísad, väčšinou to dopadne ako dáka variácia smaženej ryže.
Utrpenie, dejstvo IV.
Keďže sme šoférovi za ranné meškanie nenadávali (na to moja Bahasa Indonesia, pozostávajúca zo slovnej
zásoby obsiahnutej v meníčkach kaviarní, nestačí), zvolil príchod o 15 minút neskôr aj na poobedný výlet do
tradičnej dediny. Výlet skončil neslávne, a meškanie na to nakoniec nemalo žiaden vplyv. V polke cesty začal
tropický lejak, v tradičnej dedine nás tradične nasrdená dedinská matróna otočila preč, že sa rozhodla, že
dedina je zavretá a nemôžeme tam ani len vkročiť. Jednohviezdičkové hodnotenie zanechané na gmaps nám je
slabou útechou.
Utrpenie, dejstvo V. Cestou naspäť sme stretli jeden vodopád, dva masívne slimáky a nevestu so ženíchom.
Nemali sviatočnú náladu. Hneď ako sme sa navliekli do požičaných sarongov, zamierili sme skontrolovať, či sa
im nálada zlepšila. Na svadbu očividne prišla celá dedina, a teda dvaja turisti hore dole rozdiel nespravia.
Nálada moc dobrá nebola, prišli sme asi o 3h skorej, ako prestala hrať tradičná hudba (Cocomelon Trap
Moravanka fusion s prvkami Disko Polo, tancuje sa na to rytmickými pohybmi do strán a treba pred sebou mávať
špeciálnou šatkou. Keď sa vám už tancovať nechce, vyhliadnute si dakoho zo sediacich ľudí a šatku mu
nanútite, a musí ísť tancovať on) a začalo reggae. Nevieme prečo, ale v dedine a okolí je veľká komunita
dredáčov (najmladší mal asi 6 rokov) a teda je reggae najobľúbenejší žáner. Zatiaľ musím konštatovať, že
indonézske svadby sú podobne zábavné nemeckým, a to je latka nastavená veľmi nízko. Na nemeckých sa aspoň
všetci rozšrotia, tu sa palmové víno a arak z plastových fľašiaš pil len v skrytých krúžkoch mimo hlavnej
masy ľudí, niečo ako my na triednom výlete v tercii.
Utrpenie, dejstvo VI., finále. Pred polnocou sme sa vytratili. Pred jednou DJ emcí vyhodil poistky a hudba
stíchla. Okolo 4 elektrina nabehla a hudba začala znova. Naše ubytko bolo asi 100m vzdušnou čiarou od
reprákov a všetko sklo v izbe trošku rezonovalo. 6:30 sme vstali a zbalili sa, o 7 sme mali dohodnuté
raňajky a 7:30 odchod. Rovnaký šofér, takže niečo po 8 vyrážame. Cesta podobná ako predtým, nevyspatosť a
arak a zákruty a utrpenie. V polovici sme sa zastavili na Coco beach, vystreli nohy, vyrovnali žalúdky,
zjedli dáke kakaové bôby a pofotili pláž. Mia vraví, že celá krajina bola veľmi scénická, všetko by
najradšej odfotila, alebo ešte radšej prešla sama na bajku. Krajina a flóra podobná Kostarike (keď sme
domácej ukázali fotky, tiež nadšene ujúkala, že jaké je to same-same). A tiež hovorí, že sme mohli ísť
lokálnym autobusom namiesto auta, a že sa teda nemám príliš sťažovať. Ja osobne by som sa omnoho radšej
teleportoval na letisko v Maumere, alebo najlepšie priamo do hotela v Makassare.
Snáď nabudúce, nateraz sme Flores deflorovali dosť 😅🤦)
Leave a Reply