Zazvonil 🔔 a ostrovu je koniec!
Ibaže by nie. Indonézia má 17000 ostrovov, tu je celkom ťažko odísť zo všetkých ostrovov, ak človek chce
zostať v krajine. A v krajine zostávame. Predĺženie víz fungovalo 🥳
Život potápačov je dobrý. Keď už si človek vyberie svoje dive centrum, môže cez ľudí v ňom vybaviť úplne
všetko. Vodiči a iný transport, odporúčania na jedlo a krčmy, čokoľvek.
Odporučené reštaurácie tentokrát neboli až také okúzľujúce. Japonsky sa tváriaci warung nielenže nemal
žiadne sushi, ale nemal vôbec žiadne ryby, takže sme zostali pri kurati s ryžou ako obyčajne. V odporučenej
krčme to bolo lepšie, mali zopár predražených IPA a stretli sme tam Jamieho.
Jamie je odhadom 50 ročný Brit, ktorý sa na ostrov dostal 4D/3N loďou z Lomboku. Ten čo je na obrázku ako
cestovať Wise. Z jeho rozprávania vieme, že tento mód transportu je všetko len nie Wise. Lode idú tak
pomaly, že sa skoro nehýbu. Na palube všetci chlascú, lebo nič lepšie sa tak dlho na lodi nedá robiť. To by
nebol problém, ale Jamie sa v prístave dáko stratil a nestihol si nakúpiť zásoby. A jeho hrdosť mu
nedovolila sockovať rum od Nemcov a Francúzov polovičného veku. A kto sa hanbí, má prázdne gamby, a k tomu
žiadnu hladinku. Byť jediný triezvy na lodi mu spôsobovalo problémy zapadnúť a spať v noci, keďže spanie
bolo riešené horšie ako na horských chatách – 20 tenkých úzkych matracov, jeden vedľa druhého, na drevennej
podlahe. Mínus klimatizácia, plus výfukové plyny z motorov.
Vravel, že v živote už cestoval aj cargo loďou, ktoré sa vraj dajú stopnúť v niektorých prístavoch a dá sa
takto cestovať do odľahlejších kútov sveta. Mia si mädlila ruky. Alebo sa dá nechať najať na lode boháčov,
ktoré sa presúvajú z Kanárskych ostrovov do Karibiku a trvá im cesta mesiac. Je to skoro ako migrácia
veľrýb, ale plastových a karbónových. Mia si stále mädlila ruky. A potom ešte spomínal, že sa sem dostal z
Londýna po súši, kombináciou busov, vlakov a trajektov. Ťažko sa to počúvalo. Ak sa niekedy v budúcnosti
ozvem z jeepu v Uzbekistane, budete vedieť, kde sa ten nápad zrodil.
Okrem potápania sme strávili dáky čas na pirátskom ostrove. Viac ako fľaše rumu, drevené nohy a papagáje tu
fičia trendy drevenné plážové domčeky, koktejly miešané na stacionárnom bicykli a chillax. Internet funguje
podľa toho, skade fúka vietor. Všetok program oznamujú zamestnanci zvonením na veľký zvoniec. Ale už je tomu
koniec.
Žiaden smútok! Koniec pohody znamená len jednu vec. Začiatok utrpenia. A utrpenie píše lepšie storky!
Leave a Reply