Island je magická krajina.
Veľká škoda, že všetka tá mágia spočíva v tom, že si tu vietor robí čo sa mu zachce a na jednej ceste na 5m môže fúkať 3mi rôznymi smermi.
Dnes nám ranný štart vyšiel podľa očakávaní (ktoré sme mali, keď sme si o 2 líhali). O 14 sme začali objavovať krásy Djúpivoguru. Majú tu množstvo múzeí kameňov (a podivností). Jedno múzeum moderného umenia. Tam bola asi najlepšia kopa čínskej kapusty s wifi anténami namiesto koreňov. Zbytok dával rovnaký zmysel jak tie kamene. V prístave majú ešte výstavku kameňov vybrúsených do tvarov vajec (keby mali milovníci kameňov málo). Na odchode z mesta sme zistili, že pri ceste má dom miestny macho, ktorý kontroluje, kto môže ísť pozerať kamene na pobreží (keby mali… Veď viete).
Po ceste bola zaujímavá len (Mia nesúhlasí, jej sa tu toho páči viac) horalková hora a fakt, že sme sa po 3h makania ocitli asi 4km vzdušnou čiarou od miesta, kde sme začali. Nikto mi pred príchodom sem nepovedal, že tie fjordy sú až také demotivujúce.
Dnes sme sa dokopy s nikým nerozprávali.
Oviec ubudlo. Divých husí pribudlo. Niektoré sa občas pokúšajú o samovraždu na ceste. Zelený kameň nebol zelený. Ten cestár čo nevie míšať asfalt sa dostal znova k míšačke. Kemp kde spíme nemá sprchy a ďalších 60 km k sprchám by sme dnes nedali, pri pocitových 6°C. Obchod s alkoholom má otvorené 2h denne, aby si miestni askéti náhodou nemohli príliš zľahčovať utrpenie, ktoré im štát chce dopriať. To je asi aj dôvod toho, že pri ceste nie sú prístrešky. Aby náhodu niekto nepovedal, že bol na Islande a že to nie je až drsná krajina. Wrraaa! (mužný krik)
Ale aspoň sme videli potešujúco málo áut, lebo všetci si to ženú po ceste 95, čo je gravel s občasným 17% stúpaním. Nenechali sme sa zlákať.
Leave a Reply